Začiatok... Jedno slovo znamenajúce pre každého z nás niečo celkom iné. Pre niekoho radosť, pre niekoho dokonca bolesť, zmätok, strach... Ani neviem, čo toto jednoduché slovo znamená pre mňa. Neviem, do ktorej kategórie sa mám zaradiť. Asi tak trochu do každej z nich. Život mi totiž priniesol situácie, ktoré som nie vždy vedela zvládať so vztýčenou hlavou a nový začiatok bol pre mňa neraz koncom. Až kým neprišiel zlom. Kým neprišla chvíľa, kedy som si uvedomila svoju vlastnú ľudskú hodnotu a neurobila som za minulosťou jednu dlhú a hrubú čiaru. pokračovanie článku
Za posledných pár týždňov som si usporiadala vlastne celý svoj život. Vyrovnala som sa s minulosťou, žijem prítomnosťou a teším sa na budúcnosť. Zároveň si však kladiem otázku, či sa mám na čo tešiť, keď mojou najväčšou túžbou – tak ako asi každého človeka - je, vybudovať si nejakú kariéru, aby som mala z čoho žiť a aby som mohla pracovať, no najmä chcem mať raz rodinu a deti. Pozrime sa však na to reálne... pokračovanie článku
Trvalo mi hrozne dlho, kým som sa rozhodla, že odkryjem ďalšiu kapitolu svojho života, no nakoniec som si povedala, že nemám čo skrývať. Možno to niekam posunie aj niekoho, kto to bude čítať. Možno... Každopádne sa za svoj životný príbeh nehanbím. pokračovanie článku
Denne sa stretávam s množstvom ľudí a hoci si to nie vždy uvedomujem, každý z tých ľudí mi dá niečo do života. Či už je to niečo pozitívne alebo skôr negatívne, časom vždy prídem na to, že aj to negatívne bolo na niečo dobré a posunulo ma to ďalej. Osobitnou kapitolou v mojom živote sú stretnutia, od ktorých neviem čo môžem očakávať a nakoniec si uvedomím, že to stretnutie bolo pre mňa niečím výnimočné a neporovnateľné s ostatnými. Tak ako stretnutie s Barborkou, ktorej patrí moje obrovské ďakujem... pokračovanie článku
Priatelia, ja mám dnes po dlhej dobe takú dobrú náladu a takú obrovskú chuť žiť, že sa s vami o to jednoducho musím podeliť. Nebojte sa, nie som pod vplyvom žiadnych omamných látok. Iba som pochopila, že utápať sa v smútku a beznádeji nie je najlepšie riešenie, že žijeme len raz a že ja chcem žiť... Naplno. Tak, ako každý... pokračovanie článku
Dnes je zasa jedna z nocí, kedy sa neviem prinútiť spať, pretože sa mi vôbec nechce a tak píšem. Až pri mojom poslednom článku som pochopila, načo vlastne blogy slúžia. Písať blog je dobré predovšetkým na to, aby človek dal prechod svojim emóciám a nedržal ich v sebe. Teda aspoň podľa toho čo čítam, je to tak, pre väčšinu z nás. Môj dnešný článok bude možno o niečo optimistickejší, ako ten predošlý, no nie som si tým celkom istá. Tak ako už mnoho, mnohokrát predtým, aj dnes sa zamýšľam nad svojim životom, nad svojou budúcnosťou, nad svojimi snami lenže tentoraz je to o to silnejšie, že čoraz viac začínam pociťovať v sebe akúsi prázdnotu a čoraz viac si uvedomujem, že ak to takto pôjde ďalej, nebudem nikdy v živote šťastná. Vždy som vedela, že nemať niečo materiálne, nie je vôbec katastrofa, no nemať niečo nemateriálne ako napríklad lásku, podporu a veľa iných, pre človeka dôležitých vecí, je ešte horšie. Oveľa horšie... pokračovanie článku
Tieto riadky som sa odhodlávala napísať už veľmi dávno, no neurobila som to preto, že som sa jednak bála, no hlavne som sa hanbila. Nakoniec som si však povedala, že je to aj tak jedno. Potrebujem sa vypísať a zároveň vám chcem vyrozprávať svoj príbeh. Možno sa vám to bude zdať ako fikcia, no bohužiaľ všetko, je len a len čistá pravda. Pravda o tom, ako sa žije človeku, ktorý má matku alkoholičku a nevlastného otca gemblera. pokračovanie článku
Pred pár minútami som čírou náhodou na jednej stránke objavila článok o 36 ročnej Američanke, ktorej stroskotalo manželstvo a napriek tomu, že už má dvanásť ročnú dcérku, zatúžila po bábätku. Na tom by samozrejme nebolo nič zlého ani čudného, keby svoju túžbu po dieťati nezrealizovala kúpou Riborn bábiky a svoju dvanásť ročnú dcérku neodsunula na vedľajšiu koľaj. pokračovanie článku
Nie je to tak dávno, čo som v poslednom článku písala o tom, že chcem začať žiť iný – oveľa pestrejší, zaujímavejší a teda aj šťastnejší život ako doteraz. Pochopila som totiž, že byť postihnutá, neznamená koniec sveta. Práve naopak – mám šancu dokázať, že aj s celoživotnou diagnózou sa dá normálne žiť. V novom začiatku mi nebránilo prakticky nič, okrem môjho vlastného strachu. Ten som však prekonala a dnes som iný človek. Našťastie... pokračovanie článku
Napriek tomu, že nie je Nový rok, dala som si jedno predsavzatie. Rozhodla som sa, že vo chvíli keď odbije polnoc sa tak ako s dnešnou náladou pod psa, nadobro rozlúčim aj s vlastnou diagnózou a s pocitom menejcennosti. Že sa to nedá? Ale dá, len treba veľmi chcieť. Nie je to tak dávno, čo som písala o tom, ako sa mi všetky moje sny, túžby a plány zosypali ako domček z karát. Kvôli bedrovému kĺbu. Ako som však nad tým uvažovala, zistila som, že to bola viac – menej iba moja výhovorka, lebo som mala strach žiť svoj život ako plnohodnotný človek aj napriek postihnutiu. Dnes som si však definitívne povedala, že nech mám v zdravotnej dokumentácii akékoľvek prognózy do budúcna, ignorujem ich a budem sa snažiť žiť ako ktorýkoľvek zdravý človek. Doteraz som totiž tak nežila.... pokračovanie článku
Už je to takmer rok, čo si môj bedrový kĺb zrazu zmyslel, že začne bolieť. Nebolo to nič príjemné. Práve naopak, keďže som netušila čo mi je, desať mesiacov som žila v neistote a čakala na verdikt niektorého z lekárov, na nejaké riešenie. Asi pred mesiacom som sa po zmene ortopéda konečne dozvedela, čo mi vlastne je – vraj čiastočné vykĺbenie bedrového kĺbu, zrejme od narodenia. To, že to nikto doteraz neriešil, som radšej neriešila ani ja. Bola som však rada, že konečne viem, čo mi je a spadol mi tým kameň zo srdca. Lenže, to som ešte netušila, že ono sa to napriek liečbe mieni zhoršovať a že v dohľadnej dobe skončím na vozíku. Tým sa mi hoci som bojovala a stále bojujem zo všetkých síl, všetky moje sny a túžby rozsypali ako domček z karát... pokračovanie článku
Ako mnohí z mojich predchádzajúcich článkov aj stručného opisu viete, od narodenia mám diparetickú formu Detskej mozgovej obrny. Mala som však to šťastie, že od malička, hoci niekedy s pomocou, som bola schopná chodiť sama. V januári minulého roka som však začala mať bolesti bedrového kĺbu. O tom, že lekárom trvala diagnostika desať mesiacov sa veľmi rozpisovať nechcem. Chcem sa totiž dostať k podstate dnešného článku a s tým čiastočne súvisí aj fakt, že počas letných prázdnin, či som chcela, či nie, musela som dostať francúzske barle. Tak sa zo mňa definitívne stala už i na pohľad invalidná dôchodkyňa. Čo už... Dalo sa to čakať. Čo by ma však ani vo sne nenapadlo bolo, že dnes zo mňa bude takpovediac dobrovoľne nasilu kaskadérka. pokračovanie článku
Okolnosti posledných dní ma prinútili opäť raz popremýšľať nad tým, aký je ľudský život drahocenný dar, aké je krásne dostať šancu žiť, no i nad tým, aké jednoduché je, túto šancu stratiť. Často krát sa mi stane, že hoci som od narodenia odkázaná na pomoc lekárov, málokedy si naplno uvedomujem ich dôležitosť v mojom živote. Pred pár dňami som však mala žiaľ možnosť znova na vlastnej koži pocítiť aké to je, keď môj život závisí od cudzích ľudí. Preto by som tento článok rada venovala lekárom a zvlášť záchranárom, ktorých práca je podľa môjho názoru – hoci nie som odborník – často nedoceňovaná. pokračovanie článku
Je nedeľa. Pomaly sa stmieva a keďže ma zajtra čaká voľný deň, zabíjam čas ťukaním do klávesnice. Hlavou mi hmýria rôzne myšlienky. Najmä krásne spomienky na detstvo. Pamätám sa, ako som každé ráno vstávala s úsmevom na tvári a tešila sa, čo nové zažijem. Pamätám si ale aj to, ako som sa vždy, keď mi rodičia niečo zakázali hnevala, že aj ja už chcem byť dospelá... Och, keby som len vedela, čo ma čaká! pokračovanie článku
Ako sa tak dívam na dátum môjho posledného článku zisťujem, že som svoj koníček akosi zanedbala. A nie len to. Keď som sa nad sebou hlbšie zamyslela, zistila som, že sa rebríček mojich hodnôt v živote podstatne zmenil. Keď sa ráno pozriem do zrkadla, už v ňom nevidím zamračené sebakritické, negativistické dievča, ktoré nevie nájsť samu seba. Práve naopak. Keď sa pozriem do zrkadla, zrazu v ňom vidím usmievavú, pozitívne mysliacu mladú ženu, ktorá sa dokáže tešiť z maličkostí, z každého malého úspechu, z každého nového dňa. Jednoducho cítim, že teraz som šťastná a že toto je moje pravé ja. Myslím, že až teraz môžem skutočne povedať, že som dospelá žena, i keď osemnásť mám už od decembra. Až teraz som však dospela a vlastne aj dozrela. pokračovanie článku
Keď začínam písať tieto riadky, je pár minút pred polnocou, mne sa nechce spať a tak rozmýšľam. V hlave mi víri toľko myšlienok, že hoci píšem, neviem na akú tému tento článok nakoniec bude. Snažím sa písať články, ktoré dokážu zaujať, nie sú nejakou prílišnou kritikou, no predsa sa niekedy nedokážem vyhnúť tomu, aby som niečo alebo niekoho hodnotila, hoci na to nemám právo. Neviem ako vy, no ja niekoho hodnotím len veľmi nerada. Obzvlášť ak má byť moje hodnotenie kritické. Keďže ja sama sa často stretávam s kritikou na moju osobu, snažím sa tomu, aby som niekoho kritizovala, jednoducho vyhnúť. Apropó, prečo vlastne kritizujeme iných? Čo nám to dáva? pokračovanie článku
Viackrát sa mi stalo, že som iba tak nečinne sedela na terase nášho rodinného domu a rozmýšľala tak ako dnes, nad tým, koľko sa toho za tie roky zmenilo a prečo. Zmenilo sa toho na môj vkus až príliš, no o tom je život. Sú však veci, ktoré by som rada vrátila späť, či dostala aspoň odpoveď, prečo sa to vlastne stalo. Každý má totiž inú verziu. Ja tú svoju nemám, pretože nemám možnosť, či skôr odvahu, spýtať sa, prečo je to takto... pokračovanie článku
Nie som mama, no napriek tomu to v januári budú už tri roky, odkedy sa učím ňou byť. Pred troma rokmi som sa totiž konečne po šestnástich rokoch aj jednom mesiaci dočkala súrodenca a dnes sa hrdo pýšim titulom staršia sestra. pokračovanie článku
Dnes som zasa raz zažila jeden príšerný deň a hoci je v podstate hlboká noc, kvôli dotieravým myšlienkam a niekoľkodňovej neutíchajúcej bolesti ďasien po extrakcii takmer všetkých horných zubov – okrem vrchných stoličiek – akosi nedokážem zaspať a iba sa prehadzujem z boka na bok, po dlhom, možno aj viac ako ročnom váhaní, som sa dnes konečne rozhodla, že začnem písať svoju prvú knihu. Momentálne sa nachádzam v takzvanom prípravnom období, kedy ešte presne neviem, o čom moja prvotina vlastne bude, ale verím, že časom na to prídem a aj preto vznikol tento autorský denník. pokračovanie článku
Určite ste si už všimli, že popri tradičným slovenským menám sa pomaly viac a viac objavujú zahraničné mená. Aký máte na to názor? Ja som sa zo zahraničným menom pre dieťa prvýkrát stretla, keď som mala jedenásť rokov a narodila sa moja sesternica, ktorá dostala meno Sarah. Vtedy som mala pocit, že je snáď jediná na Slovensku s týmto menom a skutočne jej sadlo. Dnes si už ani neviem predstaviť, že by naša Sarah mala iné meno. pokračovanie článku
Neviem, ako to dnes vyzeralo s počasím v ostatných kútoch Slovenska, no u nás, vo Veľkých Úľanoch takmer od rána intenzívne prší. Zrejme mi mnohí dáte za pravdu, ak si myslím, že takého počasie veľmi na nálade nepridá a v takom počasí sa nedá ani nič extra robiť. Hoci nezvyknem tráviť voľný čas pri televízore, rozhodla som sa, že tentoraz mu predsa len dám šancu. pokračovanie článku
Je sobota večer. Ja sedím doma, dívam sa z okna, v ušiach mi znie talianska hudba a mňa pomaly ale isto prepadá akási depresia. Zrazu pociťujem nutkania napísať článok o svojom nie príliš vydarenom živote, i keď mi je jasné, že odkryjem veľkú časť môjho súkromia, čo robím veľmi nerada, ale tentoraz mi je to úplne jedno. Potrebujem aby ma niekto nakopal do zadku či prefackal, no najmä sa potrebujem vypísať... Na nič iné pri pomyslení na to, ako som premárnila kus svojho vlastného života, ani nemám chuť. pokračovanie článku
Nevyznám sa nejako perfektne v dejinách Rímsko – katolíckej cirkvi a náboženstva ako takého, ale nedá mi nereagovať na to, že ešte aj v dnešnej dobe je medzi jednotlivými náboženstvami aj po rokoch nepokoj a nenávisť. Vari si Židia zaslúžili koncentračné tábory? pokračovanie článku
Niekedy si len tak, sama pre seba kladiem otázku: ,,Kam tento svet speje a čo príde o pár rokov?“ Začínam mať vážne obavy, čo nás čaká a ako sa k sebe budeme o nejakých desať – pätnásť rokov navzájom správať, keď už dnešné televízne noviny svedčia o tom, že nie len cudzí človek dokáže bez výčitiek svedomia zabiť tisícky nevinných ľudí, ale i matka pod zámienkou konca sveta nahá kľačí nad svojim takmer päťročným synom a pri odriekaní Otčenášu sa pokúša zaškrtiť ho... Povedzte, je ešte na mieste, ak sa o nás ľuďoch hovorí ako o najinteligentnejších tvoroch na Zemi? Ja mám o tom vážne pochybnosti... pokračovanie článku
Veríte tomu, že ak po niečom veľmi túžite, no nemôžete to mať, časom to aj tak dostanete? Ja som tomu dlho neverila, no dnes viem, že je to tak... Ako sa vraví, trpezlivosť ruže prináša. V mojom prípade by sa dalo povedať, že trpezlivosť psy prináša, ale to už predbieham udalosti... pokračovanie článku
Som obyčajné, mladé dievča, ako každé iné. Jediný rozdiel medzi mnou a mojimi rovesníčkami je možno v tom, že som sa narodila s Detskou mozgovou obrnou. Hoci bolo pre mňa ťažké vyrovnať sa s tým, dnes žijem plnohodnotný život a som rada, že som taká aká som, pretože mi moja choroba dala možnosť spoznať úžasných ľudí a spoznať pravý zmysel života...
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
