O tom, ako sa z ambiciózneho dieťaťa stalo jedno veľké nič...

Autor: Barbora Ščípová | 6.8.2011 o 23:12 | (upravené 5.5.2012 o 22:43) Karma článku: 10,16 | Prečítané:  2625x

Je sobota večer. Ja sedím doma, dívam sa z okna, v ušiach mi znie talianska hudba a mňa pomaly ale isto prepadá akási depresia. Zrazu pociťujem nutkania napísať článok o svojom nie príliš vydarenom živote, i keď mi je jasné, že odkryjem veľkú časť môjho súkromia, čo robím veľmi nerada, ale tentoraz mi je to úplne jedno. Potrebujem aby ma niekto nakopal do zadku či prefackal, no najmä sa potrebujem vypísať... Na nič iné pri pomyslení na to, ako som premárnila kus svojho vlastného života, ani nemám chuť.

Ani neviem, kde začať. Asi by však bolo najlepšie od samého začiatku... Hoci som sa narodila s dyparetickou formou Detskej mozgovej obrny, moji rodičia, presnejšie moja mama ma vždy viedla k tomu, aby som mala chuť niečo v živote dokázať, aj napriek tomu, že som bola iná. Moja mama vždy verila, že raz budem ako ostatní a mnohokrát bojovala aj za mňa, keď som ja odmietala, no vyplatilo sa. Keď som ako sedemročná začala chodiť do školy medzi zdravé deti, začala som si viac uvedomovať svoju inakosť, no zároveň som sa chcela svojim spolužiakom vyrovnať a byť v niečom dobrá. Tak som si jedného dňa povedala, že zo mňa raz bude vysokoškoláčka, takže za deväť rokov základky som prešla rôznymi snami o budúcom povolaní. Od veteriny, cez medicínu až po právo. Najviac ma lákala medicína, pretože prakticky celé detstvo som namiesto tábora zažívala pravidelné letné pobyty na ortopédii na bratislavských Kramároch a vždy som chcela nejako pomáhať iným. Tu sa to vlastne celé začalo a aj skončilo. Tým, že som sa musela pre svoje postihnutie vzdať sna o povolaní lekárky, som  sa cítila tak, akoby zo mňa odpadla polovica môjho ja. Na jednej strane som sa sama vzdala a sama som si vravela, že nemá význam dúfať v niečo, čo nemôžem nikdy dosiahnuť, no na druhej strane som si stále kládla otázku prečo ma musí lákať práve niečo tak nerealizovateľné a prečo sa tak trápim, keď som sama takpovediac  hodila flintu do žita. Jednoducho nastalo u mňa obdobie plné otázok prečo práve ja musím byť postihnutá, seba obviňovanie, pocit menejcennosti a nechuť nadchnúť sa pre čokoľvek iné. Toto mi v podstate aj zostalo a aj keď som už uvažovala nad rôznymi inými povolaniami, ešte stále ma to ťahá k medicíne. Viem, že je to nesplniteľný sen, no je to o to ťažšie... Odkedy som sa tohto svojho sna vzdala, už ma škola nebaví tak, ako ma bavila a okrem toho sa mi v poslednej dobe všetko vrátane školy tak skomplikovalo, že v podstate začínam odznova. Mám však pocit, že to nemá význam a že čokoľvek budem v živote chcieť, vždy sa nájde niečo, čo mi zabráni to dosiahnuť. Tak zo mňa moja celoživotná diagnóza a nesplniteľená túžba urobili človeka, ktorý už v nič nedúfa... Neľutujem sa... No dobre, možnoj hej, lenže ja už skutočne nevládzem. Nevládzem zakaždým, keď si myslím, že už bude všetko fajn, padnúť na úplné dno, vstať, tváriť  sa, že sa nič nestalo a kráčať ďalej... Mám pocit, že hoci som to doteraz zvládala,  je koniec... Jednoducho v poslednej dobe kašlem na všetko... Viem, že je to to najhoršie, čo som mohla urobiť, no ja už naozaj neviem, ako sa odraziť od dna a kráčať zo vztýčenou hlavou.... Chcem, ale nedokážem to už...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Deklarácia zločinu

Harakiri morálky, azda aj tak sa dá pomenovať deklarácia súčasnej moci.


Už ste čítali?