Začínam odznova!

Autor: Barbora Ščípová | 13.11.2011 o 0:20 | Karma článku: 7,76 | Prečítané:  1502x

Napriek tomu, že nie je Nový rok, dala som si jedno predsavzatie. Rozhodla som sa, že vo chvíli keď odbije polnoc sa tak ako s dnešnou náladou pod psa, nadobro rozlúčim aj s vlastnou diagnózou a s pocitom menejcennosti. Že sa to nedá? Ale dá, len treba veľmi chcieť. Nie je to tak dávno, čo som písala o tom, ako sa mi všetky moje sny, túžby a plány zosypali ako domček z karát. Kvôli bedrovému kĺbu. Ako som však nad tým uvažovala, zistila som, že to bola viac – menej iba moja výhovorka, lebo som mala strach žiť svoj život ako plnohodnotný človek aj napriek postihnutiu. Dnes som si však definitívne povedala, že nech mám v zdravotnej dokumentácii akékoľvek prognózy do budúcna, ignorujem ich a budem sa snažiť žiť ako ktorýkoľvek zdravý človek. Doteraz som totiž tak nežila....

Príliš som sa ľutovala, no najmä som sa bála. Na každom kroku ma sprevádzal pocit, že som niekto menej. Mala som pocit, že som omyl prírody a nevedela som si nájsť nič, čo by ma bavilo. Nevenovala som sa ničomu, čo by môj život napĺňalo, v čom by som videla zmysel a pritom je toľko vecí, ktoré ma fascinujú a chcela by som sa niečomu naplno venovať, alebo si niektoré veci aspoň vyskúšať. Sú to síce záležitosti skôr umeleckého charakteru ako napríklad herectvo, tanec, fotografovanie, no netvrdím, že sa tým chcem živiť. To nie. Chcem si niečo z toho aspoň skúsiť, aby som mala na starobu na čo spomínať. Doteraz som to neurobila iba kvôli tomu, že som si vždy povedala, že som postihnutá a nemôžem. Mohla som, no nechcela som. Hanbila som sa za seba. Hanbila som sa až tak, že som do rúk nechytila ani fotoaparát. Dokonca som nejaký čas ani nepísala. Jednoducho som totálne rezignovala. Choré? Áno ja viem. Lenže doteraz som sa vždy zaoberala iba tým, čo by povedali iní a čo je pre iných dobré. Na to, čo je dobré pre mňa a čo by som chcela ja, som absolútne nemyslela a svoje sny a tým pádom celé svoje JA som takpovediac hodila do koša.

Dnes viem, že to bola osudová chyba, pretože som už o niekoľko možností splniť si svoje túžby prišla. Verím však, že je lepšie začať neskoro ako nikdy. Zároveň si myslím, že nikdy nie je neskoro na to, aby som žila. Je to predsa môj život a je len na mne ako s ním naložím.

Už teraz viem, že bude náročné zahnať negatívne myšlienky a prestať sa podceňovať, no viem, že to musím urobiť, lebo inak budem ľutovať. Radšej totiž tisíckrát spadnem a trebárs sa aj dolámem, no budem vedieť, že som spadla preto, že som si plnila sen a nie preto, že som to vzdala a spadla som na úplné existenčné dno.

Sama som zvedavá, ako to pôjde, už teraz sa však teším na to, čo ma čaká, hoci neviem, čo to bude, no ako hovorí text jednej slovenskej skladby: ,,Nikdy neprestávaj snívať sny!“

Ja neprestávam... Vlastne iba začínam... Odznova...               

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Deklarácia zločinu

Harakiri morálky, azda aj tak sa dá pomenovať deklarácia súčasnej moci.


Už ste čítali?