Dnes si to však uvedomujem ešte intenzívnejšie. To, čo mi predtým vyhovovalo, alebo som sa tak aspoň tvárila, je pre mňa zrazu najväčšou prekážkou na ceste za šťastím. Po dvoch stroskotaných vzťahoch som si jednoducho povedala dosť! Nevedela som si predstaviť, že by som sa znova mala trápiť ak to nevyjde a nechcela som sa na nikoho ani viazať... Skrátka, chcela som zostať sama práve preto, že som postihnutá a neverila som tomu, že by ma mohol niekto mať rád práve takú, aká som. Aj v predošlých vzťahoch bol zrejme tento môj strach jedným z dôvodu rozchodov. Neviem a dnes sa tým už ani nechcem zaoberať, aj tak je už neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Uvedomila som si však, aká je samota hrozná a tak som prehodnotila svoj postoj a prišla som k záveru, že som sama sebe bránila byť šťastnou a mať to, po čom túžim.
Nechcem nič materiálne. Chcela by som však mať pri sebe človeka, ktorý ma bude mať rád takú aká som a ja mu budem môcť jeho city opätovať. Túžim nájsť človeka, na ktorého sa budem môcť spoľahnúť, bez strachu z toho, že ak nebude všetko podľa jeho predstáv, tak si to odskáčem. Jednoducho, chcem ľúbiť a byť ľúbená. Okrem toho však túžim ešte po niečom. Po dieťati... Možno ste sa teraz mnohí zasmiali a pripadám vám ako keby som práve spadla z čerešne, ale nebojte sa, som celkom normálna. Nechcem však do konca života chodiť po svete s nálepkou menejcenná žena... Práve naopak... Chcela by som žiť celkom normálnym životom. Vyštudovať, vydať sa, založiť si rodinu.
Každý z nás má predsa právo byť šťastný, či nie?