Hovorí sa, že človek, ktorému sa stane nejaké nešťastie a má pocit, že je absolútne na existenčnom dne, musí spadnúť ešte hlbšie, aby sa dokázal vzchopiť. Neviem, či je to aj môj prípad, no myslím si, že tak na päťdesiat percent určite. Celý život som sa totiž všetkého vzdávala, nič ma nebavilo a ak aj náhodou áno, vždy sa ako na potvoru stalo niečo, prečo som nemohla robiť to, čo som chcela, alebo mi to rodičia jednoducho zakázali a bolo. Nebojovala som. Nehľadala som zmysel života, ani cieľ za ktorým by som išla. Teraz síce ciele mám, ale boli skôr povedala by som umelo vytvorené, pretože som sa strašne podceňovala a podceňovali ma aj iní a tým pádom som v ničom nevidela žiaden zmysel. Nenávidela som samu seba za to, že som postihnutá, lebo som sa cítila menejcenná, buzerovaná a odstrkovaná. Dnes som však mala čas venovať sa len sama sebe a akosi som zas a znova začala nad sebou rozmýšľať. Zrazu som si v hlave premietla svoje nie príliš pozitívne spomienky na detstvo a pubertu a musím priznať, že ma až striaslo. Veď ja som nežila. Ja som iba prežívala. Nie preto, že by som sa bála povedať si svoj názor – teda možno aj preto, ale nie preto, že by som sa bála reakcie iných ľudí, ale preto, že viem, ako bolí keď vám niekto ublíži a tak som zo strachu, že niekomu presadením svojho názoru ublížim, mlčala a neraz trpela. Nie fyzicky, ale duševne, pretože mnoho vecí sa nezhodovalo s tým, čo by som v danej situácii urobila ja. Ja viem, bola to len a len moja chyba a môžem si za to sama, že som bola taká hlúpa, no sú veci na ktoré človek musí dospieť. Ja som dospela. Okrem toho, že sa už nebojím niekomu povedať nie a presadiť si svoj názor či zabojovať o niečo, čo veľmi chcem, prestala som sa KONEČNE považovať za menejcennú. Nemám na to totiž absolútne žiaden dôvod. A moja choroba? Veď sú to len tri písmená, vďaka ktorým som doteraz trpela. Uvedomila som si však, že tie tri písmená v mojom živote môžu a nemusia nič znamenať. Doteraz znamenali to, že som sa nenávidela. A teraz? Teraz ich mám na háku, pretože nech sa budem snažiť akokoľvek, už navždy zostanú zapísané v mojej zdravotnej dokumentácii, no to ešte neznamená, že ich mám napísané na čele. Nemám a ani mať nebudem! Nezáleží predsa na tom, či mám v peňaženke preukaz občana so ZŤP, ani na tom, ako chodím, dokonca ani na tom, že to možno budem mať v živote oveľa ťažšie ako relatívne zdravý človek. Nie, na tom skutočne nezáleží, Záleží iba na tom, ako sa k tomu ja sama postavím a ja už som sa rozhodla. Žiadna kartička ma nebude obmedzovať a na to ako chodím začnem byť HRDÁ, pretože je podstatné, že chodím a nezáleží na tom ako. A to, že to budem mať v živote ťažké? Budem to mať ťažké iba do takej miery, do akej dovolím sama sebe podceňovať sa a do akej miery dovolím iným aby ma na základe mojej diagnózy zaraďovali medzi menej schopných ľudí. Už teraz však dúfam, že vytrvám a ani sebe, ani iným nedovolím aby ma podceňovali! Nikto sa ma predsa nepýtal či sa chcem narodiť, no dostala som šancu tu byť a je naozaj načase, aby som si ju začala vážiť. Aby som si začala vážiť sama seba a aby som sa z tejto šance žiť tešila, pretože nikto nevie, keby tá šanca žiť, skončí. Môže to byť kedykoľvek... Najviac si to uvedomujem, ak vidím onkologického pacienta, alebo iba čítam nejaký príbeh. Na týchto ľuďoch je úžasne vidieť, že aj napriek chorobe bojujú o každú sekundu svojho života, pretože majú obrovskú chuť žiť a tú chuť som v sebe zrazu našla aj ja, hoci (zatiaľ) nie som a pevne verím, že ani nikdy nebudem onkologický pacient.
Mám však “iba“ 19 rokov a obrovskú chuť žiť! Všetko mám predsa ešte len pred sebou... A mimochodom, myslím si, že menej schopný, či menejcenný človek vlastne neexistuje, pretože každý z nás, je živá bytosť s právom na život a každý z nás tým svojim životom niekoho obohacuje...
