To, kto je vlastne Barborka a prečo sme sa stretli nebudem konkretizovať, ale verím, že napriek tomu sa tieto riadky budú dať pochopiť. Barborka ma jedného dňa oslovila s istou ponukou, ktorá mohla byť prínosom ako pre ňu a jej prácu, tak v konečnom dôsledku aj pre mňa. Dlho som otáľala, no nakoniec som si vplyvom okolností povedala, že nemám čo stratiť a tak som jej ponuku prijala.
O pár dní sme sa stretli. Mala som z nášho stretnutia preto ako na tom som po zdravotnej stránke, veľké obavy, ale tie sa razom rozplynuli, keď som zistila, že Barborka je napriek tomu, že by si vzhľadom na svoju prácu mohla dovoliť byť namyslená, úplne normálna baba, ktorej sú predsudky a prevyšovanie sa nad niekoho iného, absolútne cudzie. Od prvého momentu som z nej mala veľmi dobrý pocit a hoci som ju videla prvýkrát v živote, nemala som problém rozprávať sa s ňou ako s najlepšou kamarátkou, ktorú poznám dlhé roky. Obavy z toho, ako naše stretnutie nakoniec dopadne, či dokonca hanba za to, ako na tom som, jednoducho nemali šancu. Usadili sme sa v jednej Bratislavskej kaviarni a rozprávali sme sa. Teda, rozprávala som viac ja, ale o to vlastne aj šlo. Keď sme zhruba po dvoch hodinách odchádzali, bola som presvedčená o tom, že moje rozhodnutie stretnúť sa s Barborkou naozaj stálo za to.
Keďže nechcem byť príliš konkrétna, prezradím iba toľko, že s Barborkou máme okrem krstného mena spoločnú ešte jednu vec, ktorou je jej práca. Mám totiž jeden cieľ, o ktorom som si až do stretnutia s Barborkou myslela, že v mojom prípade to ako mnoho iných vecí, zostane iba nesplniteľným snom. Barborka mi však dala najavo, že nezáleží na tom, že chodím tak ako chodím, ale na tom, či to naozaj chcem a dokážem na sebe pracovať, aby moja práca a všetko, čo urobím stálo za to.
V tú chvíľu som si uvedomila, že v ceste za mojim snom mi nestojí nič, okrem môjho vlastného strachu, ktorý musím prekonať, pretože inak sa oberiem o možnosť robiť to, po čom túžim a ak dovolím vlastnému strachu aby ma ovládol, nikdy nebudem môcť ukázať, čo vo mne je a nebudem si môcť povedať, že som skutočne šťastná, pretože ak nezabojujem a nepokúsim sa dosiahnuť to, po čom túžim, skutočne šťastná nebudem. Teraz už viem, že bojovať za svoje sny má skutočne zmysel. Pozrela som sa na Barborku a uvedomila som si, že oproti mne práve sedí človek, ktorý mi ukázal cestu, dodal odvahu bojovať a nevzdávať sa a ukázala mi, že s úsmevom sa aj nie príliš príjemné veci riešia ľahšie.
Barborka mi ukázala presne tú stránku života, ktorú som tak veľmi potrebovala vidieť, aby som sa dokázala vzchopiť a aby som pochopila, že napriek všetkému, aj ja môžem raz prísť do cieľa a byť na seba hrdá...
ZA TOTO TI BARBORKA PATRÍ OBROVSKÁ VĎAKA. DOKÁZALA SI VO MNE PREBUDIŤ MOJE BOJOVNÉ JA, ČO DOTERAZ NEDOKÁZAL NIKTO INÝ... STALA SI SA MOJIM ŽIVOTNÝM VZOROM, ČLOVEKOM, KTPRÝ MA NAKOPOL SPRÁVNYM SMEROM. UŽ DNES VIEM, ŽE TO JEDINÉ STRETNUTIE S TEBOU MI DALO TOĽKO, ŽE TERAZ UŽ V ŽIADNOM PRÍPADE NEHODÍM SPIATOČKU A BUDEM ROBIŤ VŠETKO PRETO, ABY SOM RAZ BOLA NIE LEN PO PRACOVNEJ STRÁNKE AKO TY. A SAMOZREJME, S ÚSMEVOM NA TVÁRI. J
Barborka, ďakujem Ti!!!
