Psychiatria - oddelenie ako každé iné...

Autor: Barbora Ščípová | 27.3.2012 o 23:55 | (upravené 5.5.2012 o 22:54) Karma článku: 22,43 | Prečítané:  3961x

Trvalo mi hrozne dlho, kým som sa rozhodla, že odkryjem ďalšiu kapitolu svojho života, no nakoniec som si povedala, že nemám čo skrývať. Možno to niekam posunie aj niekoho, kto to bude čítať. Možno... Každopádne sa za svoj životný príbeh nehanbím.

Na začiatok by som chcela zdôrazniť, že to, čoho sa týka tento článok, nemá priamy súvis s mojou rodinou. I keď, istá spojitosť tam predsa len je. V jednom z mojich článkov, som sa pred časom zmienila o závislosti mojej mamy od alkoholu. Ako som už písala, pred dvoma rokmi absolvovala dvanásť dňovú detoxikačnú kúru, vydržala nepiť takmer štyri mesiace, no potom žiaľ, nastala recidíva. Píšem to preto, že táto mamina detoxikácia mi od základov zmenila život. Od malička totiž trpím rôznymi nevysvetliteľnými fóbiami, z vecí a situácii, ktoré sú pre iných ľudí absolútne prirodzené. Jednoducho povedané, zrejme dôsledkom DMO mám psychickú poruchu, s ktorou mi nevedel pomôcť ani psychológ a tak som dlhé roky žila s tým, že nikdy nebudem celkom normálna, že je to nevyliečiteľné. Lenže v čase, keď mamina bola na psychiatrii, zvažovala som, či nepoprosím o pomoc jej psychiatričku, hoci som nevedela, či by mi vedela pomôcť. Nakoniec som sa odhodlala a 19.7.2010 som zašla za pani primárkou, ktorej meno v rámci ochrany jej osoby nebudem zverejňovať. Podstatné je však to, že po dosť dlhom rozhovore mi pani primárka stanovila diagnózu a naordinovala liečbu antidepresívami. Od toho dňa mi v zdravotných záznamoch od psychiatra svieti NEŠPECIFIKOVATEĽNÁ FÓBICKÁ ÚZKOSTNÁ PORUCHA a môj život sa od základov zmenil k lepšiemu.

Dovtedy som nevedela, aké je to ísť von sama, bez doprovodu a bez strachu, že sa mi niečo stane. Dokonca som sa štyri dni od začatia liečby odhodlala začať plávať, čo bolo pre mňa predtým nepredstaviteľné. Bola to neskutočne krásna zmena. Zrazu som sa cítila skutočne šťastná a slobodná. Bolo to pre mňa niečo neskutočné a veľakrát, keď som dokázala zvládnuť niečo, čoho som sa predtým bála, mala som pocit, že to nie je pravda, že sa mi to iba sníva. Dnes si však viem predstaviť, ako sa musí cítiť batoľa, ktoré na vlastných nôžkach prvý raz objavuje svet okolo seba... Asi takto nejako som sa cítila aj ja...

Pani primárka mi vtedy od základov zmenila život, za čo jej patrí moja obrovská vďaka!

To však nebolo jediný raz, čo mi pomohla. Už to budú dva mesiace odvtedy, čo za mnou prišla moja mamina s tým, že sa chce znova dať liečiť. Tak teda znova podstúpila detoxikáciu a tentoraz, musela som si zaklopať na drevo, sa naozaj drží. Asi mesiac po tom, ako sa mamina vrátila, mňa začala prepadávať depresia, pocit zbytočnosti, nenávisti voči samej sebe kvôli chorobe a nechuť čokoľvek robiť. Pud sebazáchovy ma jedného piatkového rána vyhnal z postele a hybaj do Galanty, ku psychiatričke. Dopadlo to presne ako som predpokladala. Poslala ma domov zo zvýšenou dávkou liekov a s tým, že som sa sama, dobrovoľne, rozhodla ísť v pondelok na hospitalizáciu. Z maminho rozprávania som v podstate vedela, čo ma čaká a keďže pani primárke plne dôverujem, povedala som si, že to nechám na ňu, nech sa stane, čo sa má stať. To som však ešte ani netušila, čo sa stane...

Bola som tam jedenásť dní s tým, že som takmer denne chodila na individuálne rozhovory so psychologičkou a mali sme aj skupinové sedenia. Písala som denník, referovala správy, chodili sme von, boli sme tam dobrá partia, sestričky sa k nás správali skvelo. Keby na dverách neboli z bezpečnostných dôvodov mreže a nápis Psychiatrické oddelenie, asi by som celý čas mala pocit, že som v kúpeľoch, alebo čo... Bolo mi tam skrátka dobre. Za ten čas boli samozrejme aj kritické chvíle a priznám sa, že som týždeň podliehala slzám, lebo som mala pocit, že mi to nepomôže a že nič nemá zmysel. V jeden nedeľný neskorý večer však prišiel zlom. Bolo to ako blesk z jasného neba. V záchvate plaču som premýšľala nad svojim doterajším životom a zrazu som si dokázala odpovedať na všetko, čo ma v minulosti trápilo. Veľmi som sa bála toho, že mamina sa opäť, po nejakom čase vráti k fľaške a že otčimove dlhy nás zničia, no najmä, mala som pocit, že napriek úspechom v škole, nič nedosiahnem. Cítila som sa strašne menejcenná a nevedela som nájsť zmysel vlastného života.

Zrazu som si však uvedomila, že za to, čo sa dialo, či deje doma ja nemôžem a že to, čo sa stalo sa už neodstane. Uvedomila som si najmä to, že aj vlastnú mamu musím brať ako chorú, pretože alkoholizmus je choroba a gemblerstvo takisto. Hoci viac – menej sú to dobrovoľné diagnózy, tak ako pri každej chorobe, musím byť vďačná, že je mamina momentálne stabilizovaná a musím veriť, že nájde v sebe silu vydržať a po čase možno aj otčim zistí, že potrebuje pomoc a začne bojovať. Tak ako som začala bojovať ja a dnes viem, že som normálny, plnohodnotný človek. Žena, ktorá má svoje životné ciele a túžby.... Dnes už na sto percent viem, že chcem žiť, mám aj prečo a mám aj na to, aby som si splnila v živote to, po čom túžim. A ak to nevyjde? Nevadí... Svet sa predsa nezrúti. Vždy sa nájde dôvod prečo a pre koho žiť.

A že som bola hospitalizovaná na psychiatrii? Na to môžem použiť iba vetu mojej skvelej pani doktorky, ktorá pre jeden mesačník raz povedala: „ Ak je problém s očami, treba ísť na očné, ak so srdcom, na interné a ak s dušou tak na psychiatriu. V Amerike sa to stáva trendom, tu majú ľudia stále predsudky.“ Ja s touto jej vetou absolútne súhlasím, pretože psychiatria je také isté oddelenie ako každé iné. Vôbec sme tam neboli oblbnutý liekmi a spútaný v kazajkách. Práve naopak. Boli sme vedení k tomu, aby sme si uvedomili, našu vlastnú hodnotu, našli svoje stratené JA a vyrovnali sa s tým, čo nás trápi. Ja som svoje stratené JA  našla a uvedomila som si vlastnú hodnotu. Som naozaj rada, že som tam bola a mala čas uvažovať. Pre mňa to malo obrovský význam.

Pokiaľ vám stále nie je jasné, ako mi tam mohlo byť tak fajn, poviem iba jedno. Ťažké prípady sú okamžite prevážané do Zálužia, kde to funguje úplne inak. Aj tak si však myslím, že ešte bude trvať veľmi dlho, kým sa ľudia zbavia predsudkov voči psychiatrickému oddeleniu a začnú ho brať ako ktorékoľvek iné. Verím však, že raz na to príde a ľudia si na psychiatrických pacientov nebudú ukazovať prstom.

Zo mňa neubudlo... Mne to naopak veľmi veľa dalo a cítim, že som psychicky dospela...

Vážim si totiž vlastný život a samú seba a to je základná podmienka k tomu, aby bol človek naozaj šťastný...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Deklarácia zločinu

Harakiri morálky, azda aj tak sa dá pomenovať deklarácia súčasnej moci.


Už ste čítali?