Ten deň bol rutina, ako každý pred ním. Bola som totiž v nemocnici – na psychiatrii, s hlbokou depresiou a nechuťou žiť. Nechuťou čokoľvek robiť. Iba s výčitkami voči sebe samej a predstavami, čo by bolo keby som dokázala byť taká, aká som vždy chcela byť.
Ubehlo už takmer sedem dní z mojej plánovanej jedenásťdňovej hospitalizácie a ja som bola čoraz hlbšie presvedčená o tom, že mi už nič nepomôže. Spolu so mnou bola na izbe jedna mladá mamička, mesiac po pôrode, s dvoma zdravými deťmi a ústretovým manželom doma, no napriek tomu sa aj ona utápala v depresii. Z toho osudového večera si nepamätám nič konkrétne. Iba to, že som ležala schúlená v posteli a hlavou mi výryli myšlienky na to, čo bude ďalej, keď mi už ani antidepresíva nepomáhajú. Zrazu som sa ani neviem prečo, prinútila otvoriť oči a pohľad mi padol na moju ešte viac utrápenú spolubývajúcu. V tej chvíli som si predstavila jej maličkého synčeka a dcérku, ktorí sa už tretí týždeň nevedeli dočkať svojej mamičky a nič nenasvedčovalo tomu, že sa jej v najbližšej dobe dočkajú. Zrazu, ako som tam tak nehybne ležala a rozmýšľala nad tými dvoma drobcami, po lícach mi nekontrolovateľne začali stekať slzy. Moja spolubývajúca si to všimla a začala sa ma vypytovať, čo sa mi stalo. Lenže čo som jej mala povedať? To, že viem, že jej nevedia pomôcť a prevezú ju do Zálužia? To, že neuvidí svoje deti možno ďalší mesiac, dva? Mala som jej povedať, že sa bojím toho, že dopadnem rovnako ako ona? Áno, naozaj som sa bála a bolo mi jej hrozne ľúto. Možno som jej to mala povedať, mala som ju možno na to pripraviť, ale v tej chvíli sa mi zdalo najsprávnejšie mlčať. A tak som si prepláchla tvár studenou vodou, hodila som letmý pohľad na zničené žieňa na vedľajšej posteli, ubezpečujúc ju, že to nič nie je, že budem v poriadku a sadla som si na svoju posteľ. Znova som začala premýšľať. Neviem ako dlho som tam tak mlčky sedela a rozmýšľala, ale v tej chvíli sa mi v hlave premietol celý môj doterajší život. Striaslo ma. Oblial ma studený pot. Nečakane som pocítila nesmiernu úľavu, akoby mi niekto vytrhával z hrude hrču úzkosti, ktorá ma tam tlačila už veľmi, veľmi dlho a ja som nevedela ako sa jej zbaviť. Práve vtedy zrejme v mojej psychike nastal nejaký zlom, pretože zrazu, akoby šibnutím čarovného prútika som pocítila, aký je to pocit, keď človek chce vstať z úplného existenčného dna a začať žiť životom, aký dovtedy nepoznal. Ja som sa vtedy definitívne rozhodla pochovať negatívne myšlienky a vplyv môjho postihnutia na môj život. Rozhodla som sa upratať vo svojich myšlienkach, spomienkach a pocitoch a tak moja minulosť skončila v pomyselnom šuplíku zamknutá na večné veky a namiesto nej, som z ďalších pomyselných šuplíkov vytiahla radosť zo života, úsmev, optimizmus, silu, šťastie, vieru, nádej a lásku.
Po tomto mojom uprataní si v hlave, som bez slova podišla k spolubývajúcej, objala som ju a povedala ďakujem. Hoci ona nevedela za čo som sa jej poďakovala, ja som to vedela. Môj život sa totiž zmenil až po tom, čo som sa zamyslela nad cudzím nešťastím a prestala ľutovať samu seba. Zrazu som všetko videla celkom inak. Pozitívne. Za dverami oddelenia ma predsa čakal nový, pekný začiatok a tak to vidím doteraz. Dnes som vyrovnaná s minulosťou, žijem prítomnosťou a teším sa na budúcnosť a to paradoxne preto, že sa prestala ľutovať. Pomohlo mi k tomu cudzie nešťastie, z čoho som síce smutná, ale život nám niekedy musí zasadiť krutú ranu, aby sme sa spamätali. Ja som sa spamätala a verím, že aj moja spolubývajúca, jedného dňa nájde svoje stratené šťastie...
