Ako príbeh z Osvienčimu zmenil môj život...

Autor: Barbora Ščípová | 11.7.2012 o 1:20 | (upravené 11.7.2012 o 1:27) Karma článku: 8,70 | Prečítané:  1166x

Jeden človek mi raz povedal, že z mojich blogov cítiť určitú dávku sebaľútosti, pesimizmu a beznádeje. Vtedy som tomu človeku zaryto oponovala, dnes však musím priznať, že mal skutočne pravdu. Vždy, aj keď som si to nedokázala priznať, som  vo svojom živote, či na sebe samej hľadala iba to negatívne. Nikdy nie pozitívne. Mala som rôzne pocity, ktoré sa slovami dajú len ťažko opísať. Nevedela som presne, ani čo cítim, čo chcem, nič. ..Vedela som iba to, že vôbec nie som spokojná so svojim životom... Že to bola chyba, som pochopila až včera, keď som si prečítala knihu ženy, ktorá prežila peklo na Zemi - Osvienčim.

Spomínaná kniha Margity Schwalbovej – Vyhasnuté oči sa mi dostala do rúk viac – menej iba čírou náhodou, zo zvedavosti. Nikdy som nebola príliš naklonená dejepisu a tak mi udalosti holokaustu, hoci som sa o ňom učila, nejako zvlášť dopodrobna v hlave nezostali. Proste som ich vypustila a bolo... Avšak iba do chvíle, kým som sa nestretla s tým, že sa okolie smialo na tom, že mi život zachránila Židovka. Keďže ja na spomínanú osôbku nedám dopustiť, vytáčalo ma to. Nemala som však nič, čo by som mohla použiť ako argument na obhajobu mojej záchrankyne a tak som začala pátrať, až som sa dopátrala k onej knižke.

Hoci som ako – tak vedela, čo idem čítať, obracal sa mi žalúdok pri pomyslení na to, čím si tí ľudia museli prejsť. Hlad, smäd, choroby, mŕtvoly na každom kroku, práca za každého počasia, zomierajúce deti, nevinní ľudia a to všetko za podmienok, do ktorých by normálny človek nevyhnal snáď ani psa. Bolo a stále mi je hrozne, pri pomyslení na to, koľko tisíc nevinných ľudských životov vyhaslo „vďaka“ fašistom.

 

Pri čítaní tej knihy som si zrazu uvedomila, ako veľmi som si nevážila to, že môžem žiť slobodne, bez strachu o svoj život a že sa spolu s mojimi blízkymi môžem tešiť z maličkostí všedného dňa. Neviem, aký by bol môj osud, keby som mala toto peklo zažiť na vlastnej koži,  no jedno viem s istotou. Neprežila by som to. Nie som tak silná a preto vďačím osudu, za to, že mi to pripomenula „iba“ kniha. Malá, pomerme útla, no obrovská hrôzou tajomstva Osvienčimu, ktoré v sebe skrýva.

 

Až po prečítaní knižky som si uvedomila, čo je skutočné zúfalstvo a beznádej. Dnes už viem. že nech sa deje čokoľvek, stále mám obrovské šťastie, pretože žijem. Dnes si oveľa viac vážim všetko, čo mám. Vyhasnuté oči obetí Osvienčimu totiž otvorili moje oči dokorán a ja som zistila, že sa treba usmievať a tešiť zo života...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Deklarácia zločinu

Harakiri morálky, azda aj tak sa dá pomenovať deklarácia súčasnej moci.


Už ste čítali?