Určitá forma nenávisti tu bola a bude vždy. Kedysi boli vojny a nepochybujem o tom, že existovali aj prípady týraných či nechcených detí, no myslím si, že takýchto prípadov bolo omnoho menej. Myslím, že čím ďalej máme všetko, čo chceme takpovediac na dlani, je pre nás o mnoho ťažšie si vážiť skutočné hodnoty, ako je predovšetkým to najcennejšie – ľudský život. Ak totiž v dnešnej dobe slušne zarábajúca žena, ktorá má vybudovanú slušnú kariéru a na každý prst desať nápadníkov zistí, že je tehotná, jej prvé kroky povedú na interrupciu. Veď na čo si život komplikovať nejakým dieťaťom? Možno si teraz poviete, že preháňam, ale verte mi, že nie. Zopár takýchto žien bohužiaľ aj osobne poznám. Nechcem nikoho súdiť, ale je podľa vás fér voči nevinnému dieťaťu, ak sa jeho matka, ktorá má byť za neho zodpovedná už počas tehotenstva, rozhodne zbaviť sa ho iba kvôli sľubnej kariére napriek tomu, že by sa oň dokázala postarať? Je fér voči novorodencovi, ak sa namiesto matkinho láskyplného objatia dočká tak akurát igelitovej tašky, kde prežije svoje prvé a zároveň i posledné minúty v živote? Či v lepšom prípade, ak sa ocitne v Hniezde záchrany a jediní ľudia, ktorých vidí krátko po narodení a možno aj o pár rokov neskôr sú zdravotné sestry a vychovávateľky v Detskom domove?
Apropo, kde je vlastne spravodlivosť, ak žena, ktorá dieťa nechce, nemá žiaden problém ho počať, porodiť a neskôr možno i zabiť, keď žena, ktorá by dieťa s láskou prijala za každých okolností je buď neplodná, prekoná niekoľko potratov, či jej dieťa o pár rokov zomrie na neliečiteľnú chorobu, alebo rovno príde na svet s diagnózou, ktorá ho predurčuje na celoživotnú starostlivosť iných, k čomu ako čerešničku na torte dieťa zažíva pobyt v nemocnici častejšie ako doma a nemôže žiť plnohodnotným životom?
Ja viem, príliš filozofujem a toto sú veci, ktoré tak jednoducho majú byť a ja ich neovplyvním, no nedalo mi nevyjadriť sa... Zamyslime sa však aspoň nad tým, prečo kompetentné osoby zasahujú až vtedy, keď už je mnohokrát neskoro, ako napríklad v prípade spomínaného chlapčeka, ktorého takmer zabila jeho vlastná matka? Ako jej mohli opätovne chlapca zveriť do opatery, ak ho chcela už raz usmrtiť vyhodením z balkóna? To už nám skutočne záleží iba na tom, koľko zarobíme, koľko a akého majetku vlastníme a tak cenný dar, ako je ľudský život, berieme už iba ako samozrejmosť?
Nuž, mám pocit, že hej.... Prinajmenšom je to však smutné... Nemyslíte?
