Určite si mnohí z vás všimli, že ak som niekoho či niečo v mojich článkoch nekritizovala, tak som kritizovala či ľutovala práve seba. Od posledného článku, ktorý som tu uverejnila prešiel už nejaký čas a hoci som si veľakrát vravela, že už niečo napíšem, nakoniec to zostalo iba pri nejakých pokusoch. V tom čase som si začala uvedomovať, že sa akosi mením, že dozrievam. Nie však fyzicky, ale duševne. Nie je to tak dávno, čo zo mňa bola jedna depresívna kôpka nešťastia, ktorá nevedela, čo si na tomto svete počať a ak mám byť úprimná, pomaly som začala nenávidieť aj samu seba. Uvedomovala som si totiž, že pokiaľ neprijmem samu seba takú aká som a nezačnem sa tešiť zo života, čaká ma psychiatrická liečebňa a to som naozaj nechcela.
Robila som všetko preto, aby som si konečne vybudovala zdravé sebavedomie, no čím viac som sa o to pokúšala, tým menej som bola úspešná. Nakoniec to však prišlo samo doslova z večera do rána, ako blesk z jasného neba. Keď ma moja dobrá kamarátka poslednýkrát ťahala z depresie, konečne som si takpovediac dupla a sama sebe som povedala DOSŤ! S poslednými slzami som všetko negatívne čo ma v živote stretlo a trápilo pekne vo svojom vnútri vložila do pomyselnej poslednej zásuvky svojho ja, na tisíckrát som to zamkla a kľuč som odhodila, aby som sa k tomu už nemohla vrátiť. Počas tohto môjho separovania som prišla na to, že za 99% všetkého negatívneho čo som kedy zažila som si mohla sama tým, za akú som sa považovala. Znie to samozrejme, nuž mne sa táto pravda až doteraz prijímala veľmi ťažko. Neviem však prečo. Zrejme som naozaj potrebovala čas na to, aby som dospela, pochopila určité zákonitosti života a začala sa z neho tešiť.
Bola to veľmi dlhá a náročná cesta a hoci ešte stále nemám úplne vyhraté viem, že som konečne našla cestu po ktorej chcem v živote kráčať. Dnes už viem, že aj keď po fyzickej stránke nie som celkom zdravá a potrebujem barle, po psychickej stránke som ich konečne dokázala zahodiť a veriť tomu, že aj keď ma v živote čaká ešte neskutočne veľa pádov, vždy sa dokážem postaviť a kráčať zo vztýčenou hlavou v ústrety vlastnému šťastie.
Neverila som tomu, že táto veta sa raz stane realitou, ale naozaj som našla vlastné ja. Už nie som len niečí tieň, už sa nepotrebujem za niekoho ukrývať. Nepotrebujem byť s niekým ako cez kopirák, aby som si mohla povedať, že to, čo robím je správne a nepotrebujem to ani preto aby som sa cítila šťastná. Pochopila som totiž, že je čas robiť vlastné rozhodnutia a žiť svoj vlastný život. Kedysi ma trápilo, čo si pomyslia ostatní. Dnes som však pochopila, že život nežijem na to, aby som bola v neustálom strese, ale na to, aby som bola spokojná predovšetkým sama so sebou, niečo v živote dokázala a bola šťastná. Názory iných dnes už beriem tak, že vždy sa nájdu ľudia, ktorí ma budú nenávidieť, no predovšetkým takí, ktorí ma budú mať radi, aj napriek všetkým mojim chybám.
SOM TOTIŽ ORIGINÁL!
