Moja cesta za šťastím bola dosť tŕnistá a bolo obdobie, keď som znova začala podliehať pocitu menejcennosti a moje plány sa začali rúcať, ale nakoniec som sa spamätala a hoci ma to stálo veľa síl a sĺz, dnes viem, že to stálo za to. Zistila som totiž, že mám v podstate všetko, čo som vždy chcela a i keď si nebudem môcť splniť svoje sny, ktoré som mala kedysi a po ktorých mi ešte stále srdce piští, život ide ďalej a s každým novým dňom mám šancu nájsť svoju motiváciu, pomyselný cieľ, za ktorým by som chcela ísť.
Momentálne mám pocit, že sa mi splnilo, respektíve ešte stále plní všetko to, čo som si predsavzala. Teraz je to však úplne iné, pretože tentoraz na sebe pracujem a verím, že mi môj cieľ nakoniec naozaj vyjde. Nedávam si latku príliš vysoko, ale keďže mám v škole samé jednotky a až na pár ťažkostí sa môj zdravotný stav akoby zázrakom zlepšil – pre istotu si ale zaklopem na drevo, aby som to nezakríkla, tak sa teraz plne sústredím na školu. Škola ma v podstate vždy bavila,. Ibaže teraz to už beriem inak, pretože viem, čo chcem a viem aj kde sú moje hranice, takže teraz ma škola nie len baví ale aj napĺňa. Mojou srdcovou záležitosťou sa stala angličtina. Za svoj najväčší úspech však považujem to, že aj napriek dyskalkúlii som začala rozumieť matematike a dokonca ma začala aj celkom baviť.
Zrejme sa občas predsa len dejú zázraky... Alebo to bolo celé iba o mojej pevnej vôli, vytrvalosti a chuti niečo dokázať? Neviem... Možno oboje...
Každopádne, som veľmi rada, že som sa nakoniec dokázala zmeniť a tým sa posunúť aspoň o krôčik vpred.