Spomínaná kniha Margity Schwalbovej – Vyhasnuté oči sa mi dostala do rúk viac – menej iba čírou náhodou, zo zvedavosti. Nikdy som nebola príliš naklonená dejepisu a tak mi udalosti holokaustu, hoci som sa o ňom učila, nejako zvlášť dopodrobna v hlave nezostali. Proste som ich vypustila a bolo... Avšak iba do chvíle, kým som sa nestretla s tým, že sa okolie smialo na tom, že mi život zachránila Židovka. Keďže ja na spomínanú osôbku nedám dopustiť, vytáčalo ma to. Nemala som však nič, čo by som mohla použiť ako argument na obhajobu mojej záchrankyne a tak som začala pátrať, až som sa dopátrala k onej knižke.
Hoci som ako – tak vedela, čo idem čítať, obracal sa mi žalúdok pri pomyslení na to, čím si tí ľudia museli prejsť. Hlad, smäd, choroby, mŕtvoly na každom kroku, práca za každého počasia, zomierajúce deti, nevinní ľudia a to všetko za podmienok, do ktorých by normálny človek nevyhnal snáď ani psa. Bolo a stále mi je hrozne, pri pomyslení na to, koľko tisíc nevinných ľudských životov vyhaslo „vďaka“ fašistom.
Pri čítaní tej knihy som si zrazu uvedomila, ako veľmi som si nevážila to, že môžem žiť slobodne, bez strachu o svoj život a že sa spolu s mojimi blízkymi môžem tešiť z maličkostí všedného dňa. Neviem, aký by bol môj osud, keby som mala toto peklo zažiť na vlastnej koži, no jedno viem s istotou. Neprežila by som to. Nie som tak silná a preto vďačím osudu, za to, že mi to pripomenula „iba“ kniha. Malá, pomerme útla, no obrovská hrôzou tajomstva Osvienčimu, ktoré v sebe skrýva.
Až po prečítaní knižky som si uvedomila, čo je skutočné zúfalstvo a beznádej. Dnes už viem. že nech sa deje čokoľvek, stále mám obrovské šťastie, pretože žijem. Dnes si oveľa viac vážim všetko, čo mám. Vyhasnuté oči obetí Osvienčimu totiž otvorili moje oči dokorán a ja som zistila, že sa treba usmievať a tešiť zo života...