Za tých sedem rokov, kým som nemala žiaden záchvat som takmer zabudla, že nejakú epilepsiu vôbec mám a bol to pre mňa viac – menej iba lekársky údaj. Žila som si spokojným a pokojným životom študenta, mladej ženy, ktorá mala do života rôzne plány. Až sa raz zradná choroba opäť ozvala a v nepravidelných, no za to častých intervaloch sa ozýva dodnes. Od prvej recidívy striedam lekárov, lieky, podstupujem vyšetrenia a hľadám príčinu, prečo sa to vlastne znova stalo. Až dnes som si však uvedomila, že v tom kolotoči podriaďovania sa epilepsii som zabudla žiť – zabudla som sa tešiť z maličkostí, zabudla som sa smiať, zabudla som písať články, zabudla som si vytvárať ciele. Moja choroba ma pohltila natoľko, že keby mi nebolo povedané vzchop sa, tak to asi nikdy neurobím a upadla by som do riadnej depresie.
Prečo to vlastne celé píšem? Lebo som sa zmierila s faktom, že epilepsia je súčasťou môjho života, no zároveň som si uvedomila, že jej nesmiem dovoliť okrádať ma o koníčky a pekné chvíle v živote. Uvedomila som si, že nie je podstatné, koľkokrát v živote kvôli epilepsii alebo niečomu inému zlyhám, ale je podstatné, koľkokrát naberiem silu znova vstať a bojovať. Zatiaľ tú silu mám a dúfam, že ju budem mať čo najdlhšie, aby som nepresnívala svoj život, ale mohla prežiť svoje sny.
Týmto článkom chcem povzbudiť aj vás ostatných k tomu, aby ste za každých okolností bojovali ako sa len dá, pretože ak sa človek vzdá svojich snov a podriadi sa chorobe, nechá vyhrať tú pliagu a nie seba a všetci sme na tomto svete na to, aby sme bojovali a nevzdávali sa, keď už sme vyhrali boj o život...